štvrtok, 4. mája 2017

Zrnko viery

Dnešok môže zmeniť všetko, ale na druhej strane vlastne nezmení nič. Znie to zvláštne a asi v tom ani nie je veľmi veľa logiky, ale v našej situácii ju ani netreba hľadať. Logika s tým nemá nič spoločné. Všetko je to len o pocitoch.

Už len niekoľko málo dní nás delí od druhých narodenín nášho syna.
Keď som bola s Damiankom tehotná, tak som raz započula, že v určitých kultúrach je to opačne ako to je zvykom u nás a že obdarováva oslávenec namiesto toho, aby bol on sám obdarovaný. Myslím, že môj syn si to vtedy zapamätal a sám nám poslal k svojím druhým narodeninám nádherný predčasný darček. Dušičku, ktorá sa usídlila v mojom tele.
Nie som si istá, či je to jeho vlastná duša, alebo je to niekto iný, ale je a ja som za to vďačná.
Vec sa má však tak, že je to od začiatku nesmierne ťažké.
Mnoho ľudí žije v rôznych zvláštnych presvedčeniach, a jedným z nich je aj domnienka, že ak Vám zomrie dieťa, tak pri ďalšom tehotenstve sa musíte radovať, ako o dušu.
Bolo by senzačné, keby to bolo také jednoduché, ale nie je. Tehotenstvo po strate dieťatka je náročná cesta, ako psychická, tak aj fyzická. Prvý krát som bola plná optimizmu až úplne do poslednej chvíle. Každou jednou svojou bunkou som verila iba v to najlepšie. Tu vieru a nádej som držala pevne vo svojích rukách, ale potom príde vietor a z tých dlaní Vám to všetko odfúkne do priestoru a je príšerne ťažké zachytiť aspoň jedno malé zrnko. Je to skoro ako v nekonečnom príbehu, keď z celej fantázie zostalo iba to malé zrniečko piesku. Aj ja som musela rovnako, ako hlavný hrdina Bastien z toho malého zrniečka budovať od znova to, čo som mala kedysi. Ale môj život nie je rozprávka. Bolo by skvelé , keby to bolo také ľahké, ale nie je. Nájsť a obnoviť stratenú vieru je pekelne ťažké. Dá sa to, no myslím si, že nech už sa snažíte akokoľvek, tak malé zrniečko pochybnosti predsa len vždy zostáva. Za tie dva roky, čo sme bez nášho chlapčeka sa vo mne vystriedalo nespočetne veľa pocitov a urobila som mnoho protichodných rozhodnutí, ktoré vyplývali z večného súboja medzi mojím smútkom za ním a mojou túžbou dokázať to, čo je pre toľko žien po celom svete úplne bežné. Priviesť na svet živé a zdravé dieťa.
Túžba bola napokon silnejšia, ale nič to nemení na tom, že ako náhle som pocítila, že som tehotná začali sa vo mne búriť všetky možné pocity ,aké si len viete predstaviť. Tak ako prvý krát, rovnako aj teraz som chcela brať veci od začiatku, tak ako prídu. Ono viac sa ani robiť nedá. človek môže snívať, veriť, dúfať, ale nemôže veci znásilňovať, hoci by sme to koľko krát tak veľmi chceli.
Aby to bolo presne podľa naších predstáv a nijak inak.
Ja by som si to tiež na určitej úrovni želala. Jednoducho vytvoriť, vynosiť a porodiť živé a zdravé dieťa, z ktorého budeme mať veľkú radosť. Ale na tej druhej vedomejšej úrovni jednoducho chápem, že niekedy to tak skrátka byť nemusí.
Presne za štyri hodiny budem ležať v ordinácii, kde nám doktor povie buď áno, alebo nie.
Áno, tento krát je zdravé. Nie, žiaľ ani tento krát sa to nepodarilo.
Keď hovorím zdravé, nemám na mysli ten povestný Downov syndróm, najväčší strašiak všetkých tehotných žien po celom svete. Je to samozrejme iné, ako keď sa Vám narodí ''tradičné''dieťatko, ale aj s týmto chromozómom naviac môže prežiť krásny a plnohodnotný život. Genetika človeka je zvláštna vec. Dokáže pekne zamiešať kartami a v iných prípadoch také niečo nedopraje.
Napriek tomu stále verím, že je to vždy rozhodnutie dieťatka a ja ho budem vždy rešpektovať.

Len keby to tak veľmi nebolelo. Z toho jediného mám strach. Že doktor možno povie, nie nepodarilo sa to a ja budem vedieť, že zase príde tá bolesť, ktorú prinesie odlúčenie. Keď sa to stalo po Damiankovom odchode, tak som mala čo robiť ,aby ma tá bolesť doslova nezabila. Mali sme čo robiť, aby tá bolesť nezničila náš vzťah. Mala som čo robiť, aby mi tá bolesť nezničila aj to malé zrnko nádeje, ktoré mi zostalo.

V týchto dňoch som v dvanástom týždni tehotenstva. Necítim ešte ako moje dieťa, ktoré vo mne žije kope, ale cítim ho. A napriek tomu, že som sa nechcela naň veľmi pútať, pretože samozrejme človek sa bojí zamilovať, keď vie, že o tú lásku môže prísť, tak je to márne, pretože ho už dávno milujem.
A dnes tam odchádzam síce so smiešanými pocitmi, ale beriem si viac lásky, ako obáv.
Nech to dopadne akokoľvek budem dnes rovnako ,ako vtedy až do poslednej chvíle veriť v to najlepšie.




1 komentár:

  1. Aďka veľmi pekný blog. Bolo z neho cítiť tú veľkú lásku ktorú cítiš k svojím deťom. Ale aj obavy z toho ako to všetko dopadne. Ja verím že všetko dobre dopadne a že aj ty z Marekom si budete môcť užiť všetko čo zo sebou rodičovstvo prináša a aj z toho že vám doma bude cupitať vaše vytúžené dieťatko. Som síce iba tínedžerka ale viem sa tak trochu vžiť do tvojich pocitov. Záleží to síce od malého ako sa rozhodne či pôjde za svojom bračekom Damiánkom alebo ostane pri vás a bude obdivovať krásu tohto sveta. Dôležitá je viera. A ja verím že všetko dobre dopadne. Treba len veriť. Držím palce. ❤❤❤����❤❤❤


    OdpovedaťOdstrániť